Naše osobnosti slovenskej literatúry

Ľudia veľkých skutkov a činov...

RSS

RSS

Kalendář

Statistika

Spisovná slovenčina

Spisovná slovenčina

Spisovná slovenčina

 

Každá krajina, každý štát, každá národnosť sa odlišuje svojim jazykom. Taktiež aj história vzniku jazyka a písma je odlišná.
Slovenčina je reč nádherná, no na to, aby dosiahla túto dnešnú podobu bolo potrebných mnoho rokov a mnoho ľudí, ktorým záležalo na našom kraji a chceli preň len to najlepšie. Ako už bolo spomenuté, história je naozaj dlhá, preto je potrebné začať od začiatku.
Osídľovanie nášho územia človekom sa začalo pred osemtisíc rokmi a svoje sídla si stavali hlavne na nížinách, pri riekach a na križovatkách ciest. Tieto sídla sa plynutím času začali meniť na kniežactvá (nitrianske kniežactvo, moravské kniežactvo), avšak v prvej polovici 9. storočia nastalo sceľovanie týchto kniežactiev do štátu, ktorý sa nazýval Veľkomoravskou ríšou.
Naši predkovia žijúci na území Veľkej Moravy boli dobrí poľnohospodári, baníci, remeselníci a obchodníci. Svoje výrobky chodili predávať (samozrejme aj kupovať) nielen do okolitých, ale aj do vzdialenejších krajín a mnoho kupcov chodilo zase na naše územie. Preto bolo potrebné, aby sa na Veľkej Morave vytvorilo písmo a jazyk. Nebolo to potrebné len kvôli obchodu, ale hlavne kvôli šíriacemu sa kresťanstvu na našom území. Kresťanstvo preniklo na územie nitrianskeho kniežactva koncom 8. stor. zo Salzburgu. Po vzniku Veľkej Moravy sem prichádzali misionári z Franskej ríše a začali šíriť kresťanstvo. Hovorili však po latinsky a naši predkovia im nerozumeli. Preto panovník Rastislav požiadal rímskeho pápeža, aby mu vyslal vierozvestov, ktorí by šírili vieru a krstili ľud v reči, ktorej by rozumeli. U pápeža však nepochodil, preto sa obrátil na byzantského cisára Michala III. Ten, na žiadosť Rastislava, poslal do Veľkej Moravy dvoch bratov zo Solúna, Konštantína a Metóda. Bratia ovládali jazyk Slovanov veľmi dobre. Ešte pred príchodom na Veľkú Moravu zostavili hlaholiku – prvé písmo v dejinách Slovanov, ktoré bolo zostavené na základe gréckej miniskuly (malých písmen) a s pridaním niektorých písmen hlavne z písma samaritského. Pôvodnú literatúru, napr. časť Biblie i základné bohoslužobné knihy, tvorili v staroslovienčine. Knihy prepisovali ručne, boli zhotovované z pergamenu (spracovanej ovčej kože) a zdobené ilumináciou.
Na jeseň roku 863 prišli na územie Veľkej Moravy, kde začali hlásať evanjelium, krstili ľud a založili učilište na výchovu budúcich kňazov. Po triapolročnej práci sa vybrali do Ríma, aby žiadali uznanie staroslovienčiny za štvrtý liturgický jazyk. Na ceste do Ríma však Konštantín ochorel a vstúpil do kláštora, kde 14. februára 869 zomrel. Metód v ceste nepokračoval a sám sa vrátil späť. Po jeho príchode ho zajali, no po prepustení pôsobil úspešne ďalej. Pápež Ján VIII. ho zavolal do Ríma a zakázal používať slovanský jazyk pri bohoslužbe. Metód však v roku 880 dosiahol, že pápež svoje rozhodnutie stiahol. Po Metodovej smrti sa protivníkom slovanskej bohoslužby podarilo, že pápež Štefan V. roku 885 (predpokladajúc, že Metód je ešte živý) zakázal slovanský bohoslužobný jazyk, a Metodových stúpencov vyhnali. Mnohí odišli do Poľska a Česka, no väčšina odišla do Bulharska, kde vytvorili nové písmo – cyriliku, ktoré bolo vlastne upravenou hlaholikou. Upravenú cyriliku (azbuku) dodnes používajú východní Slovania (Rusi, Ukrajinci, Bielorusi) a južní Slovania (Bulhari, Srbi). Jej kodifikátorom bol Konštantín Bulharský, jeden zo žiakov Metodových.
Ešte počas života napísal Konštantín tieto spisy: Nájdenie ostatkov sv. Klimenta, Hádanie o pravej viere so židmi, Predslov k svätému Evanjeliu, Pochvala na počesť sv. Gregora Naziánskeho, Kánon na počesť sv. Dimitra Solúnskeho (tento spis sa pripisuje Konštantinovi, no nie je isté, ktorému z bratov patril), Rozprava o prekladaní, Konštantínova modlitba, ktorú vyriekol pred svojou smrťou, a Proglas, prvú slovanskú báseň.
Tvorba staršieho z bratov bola o čosi skromnejšia. Názvy Metodových diel sú: Napomenutie k vladárom,
Príkazy svätých otcov, a zbierka cirkevných ustanovení Nomokánon. Taktiež mnoho ich učencov písalo. Najznámejšie pamiatky sú život Konštantína, o ktorom sa predpokladá, že ho napísal Kliment Ochridský, a Život Metóda, ktorého autorom je Gorazd. Tieto pamiatky sa niekedy označujú ako Panónske legendy.
Avšak najväčšia pamiatka v jazyku našich predkov sú Kyjevské listy, ktoré obsahujú 38 modlitieb. Najväčšiu pôsobivosť však má asi dvadsiata modlitba: Müša 4. o tomüze. Cěsarüstvě našom?, gospodi, milostüjÍ? tvojej? prizüri. I neotúdazü našego tuzimú i neobrati nasú vú plěnú narodomú poganüskymú. Christa radi gospodi našego , iže cěsaritú? sú otücemü i sú svjętymü.
Preklad znie takto: Omša 4. na tú istú príležitosť. Na kráľovstvo naše, Pane milosťou tvojho zhliadni. A nevydaj, čo je naše, cudzím, a neobráť nás za korisť národom pohanským. Skrze Krista, Pána nášho, ktorý panuje s Otcom i so Svätým (Duchom).
Po zániku Veľkej Moravy (roku 906) sa územie Slovenska dostalo pod vplyv Maďarov, ktorých Sloveni nazývali Uhrami a začiatkom 11. storočia sa stalo súčasťou uhorského štátu.
Ako jazyk sa zase začala používať latinčina, no nepoužívala sa na bežné dorozumievanie, ale iba ako jazyk literatúry a liturgie. Aj texty Písma boli písané v latinčine, no kňazi ich pri bohoslužbách voľne prekladali.
Po ďalšie roky a storočia sa so slovenským jazykom nič významné nedialo.
V 14. storočí sa na Slovensko dostala aj čeština, no tá sa používala len v literárnych pamiatkach a neuvažovalo sa o nej ako o spisovnom jazyku.
O storočie neskôr bolo potrebné zaviesť ľahší jazyk na písomné dorozumievanie, než bola latinčina, preto začalo byť prenikanie češtiny na Slovensko intenzívnejšie. Tá sa začala ujímať a sústavne používať v listoch a v listinách u zemianstva, meštianstva i u zemepánov. Oproti domácim nárečiam mala tú výhodu, že bola vyspelým spisovným jazykom a začala sa už aj na Slovensku používať vo funkcii spisovného jazyka. Avšak sa do nej pri ústnom styku dostávali aj slová zo slov. nárečí, tzv. slovakizmy.
Sú však domnienky, že Slováci používali češtinu od 15. storočia až po Antona Bernoláka, ba častejšie sa uvádza, že až po Ľudovíta Štúra, ako svoj spisovný jazyk. Od toho času prešla čeština na našom území rôznymi zmenami, vzhľadom na územie, kde sa používala. V polovici 18. stor. je zaznamenaný pokus kodifikovať spisovnú slovenčinu, avšak za vydarený sa dá pokladať len pokus z konca 18. stor., ktorý sa spája s menom Anton Bernolák.
Pred Bernolákom sa usiloval kodifikovať spisovnú slovenčinu dolnodubovský farár Jozef Ignác Bajza, ktorý v jednom svojom epigrame s pýchou píše:
Milé Towarišstwj! wíš, tú česť
sem gá mál,
Bich prwný ke kňihám
Slowackim led lámal.
V roku 1782 napísal Epigramy a o rok neskôr vyšiel prvý zväzok jeho hlavného diela René mláďenca Príhodi a Skúsenosti. Toto dielo je vlastne prvý slovenský román a Bajza v ňom, i v ďalších dielach uplatnil svoj „slowácki“ jazyk.
Prvý úspešný pokus o kodifikáciu slovenského jazyka sa pripisuje už spomínanému Antonovi Bernolákovi, a bol to v histórii slovenčiny významný zlom, pretože po celom tisícročí sa slovenský jazyk opäť stal jazykom literárnym. Bernolák a jeho skupina odôvodnila svoj počin veľmi jasne a jednoznačne:
Keďže všetky národy majú svoj spisovný jazyk a literatúru, je nevyhnutné, aby aj Slováci mali svoj spisovný jazyk.
Za prvoradú pokladal Bernolák výslovnosť a z nej sa mal odvádzať pravopis.

Hlavné zásady Bernolákovskej kodifikácie sú tieto:
1. Odstránil rozdiel v písaní y-i ; ponechal len i, í
2. Mäkkosť ť, ď, ň, ľ sa označovala vždy.
3. Písali sa veľké písmená pri všetkých substantívach a pri výrazoch, ktoré sa vzťahovali na osoby: Král, Ťelo, Dwere, Zem, atď.
4. Predložky s a z sa písali podľa výslovnosti: z Adamom, s kaplnky, s ním, atď.
5. Hláska j sa písala ako g, cudzie q, x sa písali ako kw, ks, gz.
6. Hláska g sa písala ako ğ.
7. Zaviedol skupinu šč: ešče, púščať.

Za základ si Anton Bernolák zobral západoslovenské nárečie a svoj spisovný jazyk kodifikoval v týchto dielach:
Dissertatio philologico-critica de litteris Slavorum..., Bratislava 1787.
Lingvae slavonicae.. orthographia, Bratislava 1787. Grammatica slavica, Bratislava 1790.
Etymologia vocum slavicarum, Trnava 1791.
Slowár Slowenskí, Cesko-Laťinsko-Ňemecko-Uherskí, Budín 1825–1827.
Spisovná bernolákovčina sa hneď pri svojej kodifikácii veľmi pevne ujala a rýchle sa šírila. Používať ju začali: Juraj Fándly vo svojich náučných, poľnohospodárskych dielach (Piľní domagší a poľní hospodár), Ján Kollár, Ján Chalupka, no najmä však Ján Hollý so svojimi oslavnými básňami (ódami) Svatopluk, Cirilo-Metodiada a Sláv. Často sa kladie otázka, prečo sa bernolákovčina neprijala ako celonárodný spisovný jazyk. Jej tradície sa držali ešte do druhej polovice 19. storočia, ale oficiálne prestala jestvovať roku 1851, keď sa zástupcovia slovenských kultúrnych a politických kruhov dohodli prijať „opravenú“ Štúrovu slovenčinu za spisovný jazyk.
Ľudovít Štúr bol významnou osobnosťou v histórii Slovenska. Bol nielen kodifikátor spisovného jazyka, ale aj básnik, jazykovedec, novinár a politik, a bol taktiež poslancom Uhorského snemu za mesto Zvolen.
Štúr so svojimi priateľmi tvorili generáciu romantikov, ktorí sa hlboko zaujímali o našu minulosť a snívali o budúcnosti. Stavali tam, kde položili základ bernolákovci. V boji za slobodu národa postrehla, že je potrebný taký spisovný jazyk, ktorý prijme celý národ. Preto Ľudovít Štúr spolu s Michalom Miloslavom Hodžom a Jozefom Miloslavom Hurbanom navštívili v júli roku 1843 Jána Hollého na fare v Dobrej Vode a žiadali o uzákonenie novej podoby spisovného jazyka. Ján Hollý, ktorého si štúrovci veľmi vážili, plne súhlasil so zavedením strednej slovenčiny a tým si štúrovci zabezpečili súhlas najväčšieho žijúceho bernolákovca so svojím postupom.
Verejne bola stredná slovenčina vyhlásená za slovenský spisovný jazyk 26.-28. augusta 1844 v Liptovskom Mikuláši.
Nový spisovný jazyk bol mocným impulzom pre rozvoj slovenskej literatúry. Vznikli skvelé diela Sama Chalupku, Andreja Sládkoviča, Janka Kráľa, Jána Bottu, Jána Kalinčiaka a ďalších, ktorí vo svojich dielach čerpali námety najmä z ľudovej slovesnosti.
Potrebu uzákoniť novú podobu slovenčiny odôvodnil Štúr v práci Nárečja Slovenskuo alebo potreba písaňja v tomto nárečí, a gramatiku nového spisovného jazyka podal v knihe Nauka reči slovenskej.
Ľudovít Štúr sa díval na pravopis ako na grafické zachytenie hovorenej reči. Preto sa pravopis mal zakladať na hovorovej reči. Hovorí: „Pravopis ňič je ňje inšje ako ustálenuo alebo z prjebehu časovjeho do prjestoru preňesenuo visloveňja, t. j. pravopis má ťjež visloviť reč ale ňje v čase lež v prjestore. Podľa tohto pravďivjeho pochopu pravopisu on na žjadnom inšom záklaďe stáť ňemuože len na záklaďe visloveňja.“ Preto bol Štúrov pravopis v zásade fonologický.
K tomu treba dodať, že Ľ. Štúr neprijal do hláskovej sústavy svojho spisovného jazyka niektoré hlásky, ktoré jestvujú v strednej slovenčine. Neprijal hlásky ľ a ä. Mäkké ľ neprijal preto, lebo bolo vraj málo rozšírené a bolo vraj neestetické. Vzhľadom na to, že vo svojej kodifikácii mal stredoslovenské tvary typu dobrje, dobrjeho, znameňú, paňú (namiesto snešného spisovného dobré, dobrého, znameniu, paniu), nemal v hláskosloví ani é ani iu.

Odlišnosti Štúrovej slovenčiny od dnešnej podoby sú takéto:
V p r a v o p i s e :
1. Nemal písmeno y, ý. Namiesto y, ý sa všade písalo i, í.
2. Rozdiel medzi zvukmi d, t, n – ď, ť, ň sa všade graficky vyznačoval.
3. Dvojhláska ô sa rozpisovala ako uo.
4. Dvojhláska ia, ie sa písala ja, je.
5. V tvare gen. plur. sa zvuk v písal ako u. Napríklad kralou, sluhou, časou, kostolou, atď.

V h l á s k o s l o v í :
1. Nemal ľ, mal len l; napr.: laví, ňeďela.
2. Nemal ä; iba a alebo obyčajné e, napr.: svatí, zavazuje, najme, vezeň.
3. Nemal iu; namiesto iu mal len ú; napr. božú, znameňú. 4. Nemal é, mal len je; napr.: dobrjeho, dobrjemu. Výnimkou bolo slovo céra.
5. Zákon o krátení druhej dĺžky sa uplatňovalo dôsledne; napr. oňi slúža, hlása, kvjeťim.

Nepredstaviteľný chaos však panoval v čase, keď sa mala slovenčina stať definitívne spisovným jazykom, pretože tu bola ešte čeština, ktorú používali evanjelici, bola tu bernolákovčina v niekoľkých variantoch, taktiež staroslovenčina (bola to vlastne čeština s niektorými slovenskými osobitosťami, ktorú poopravil Andrej Radlinský), a samozrejme Štúrova slovenčina. Preto bolo nevyhnutné urobiť závery. A tak sa roku 1851 stretli v Bratislave zástupcovia štúrovcov a bernolákovcov (Štúr, Hurban, Hodža – Palárik, Závodník, Radlinský, Hattala) a dohodli sa na zavedení jednotnej podoby spisovného jazyka. Dohoda vlastne spočívala na štúrovskej kodifikácii s úpravami, ktoré navrhol M. M. Hodža s pomocou Martina Hattalu.

 

Táto podoba je v podstate privedenie spisovného jazyka do tej podoby, v ktorej je dnes.
V pravopise sa zaviedlo písanie y, ý, v súvislosti s tým sa zvuky ď, ť ň, ľ začali označovať tým spôsobom, ako je to dnes, dvojhlásky ja, je sa začali písať ako ia, ie, zaviedlo sa mäkké ľ, dvojhláska uo sa začala písať ako o s dĺžňom, no neskoršie sa tu vyvinula strieška (vokáň), a do spisovného jazyka sa dostala aj hláska ä.
Obdobie medzi rokom 1863 a 1875 sa nazýva matičné obdobie. Práve vtedy bola totiž založená Matica slovenská. Prvým predsedom sa stal katolícky biskup Štefan Moyses a podpredsedom Karol Kuzmány. Vďaka jej činnosti a voľnejšiemu politickému ovzdušiu sa rozvíja slovenský politický a publikačný, kultúrny a bádateľský ruch, pretože Matica slovenská vydávala rôzne časopisy, noviny a podporovala rôzne spolky.
V matičnom období nastáva rozvoj spisovného jazyka, ktorý pred pádom Bachovho absolutizmu začal zanikať.
Spisovná slovenčina, ktorá sa v matičnom období opierala hlavne o Hattalovu kodifikáciu, sa začala ustaľovať. zjednotilo sa používanie hlások a písmen ä a y. Časté bolo zdvojovanie spoluhlásky n v prípadoch, ako: drevenný, olovenný, slamenný a zavádzali sa niektoré ruské prípony. Terminologická slovná zásoba sa rozširovala tvorením nových slov a taktiež preberaním slov z ľudového jazyka, preberaním cudzích slov, preberaním slov z češtiny, kalkovaním z maďarčiny a nemčiny.
O pár desiatok rokov, presne od roku 1918 sa Slováci vyvíjali v spoločnom štáte s Čechmi.
Jazyk, ktorý sa na tomto území používal, mal vraj dve znenia: české a slovenské, ale išlo tu o jeden jazyk.
V druhom desaťročí ČSR sa znovu riešil pomer k češtine a stretávali sa tu dva názory: Jeden názor, podľa ktorého čeština a slovenčina tvoria jeden jazyk, a druhý, ktorý staval spisovnú slovenčinu ako symbol slovenskej národnej svojbytnosti.
V roku 1931 nastala zrážka oboch názorov na kultivovanie spisovnej slovenčiny, lebo vyšlo prvé vydanie Pravidiel slovenského pravopisu. Po prvý raz kodifikovala záväzne spisovná slovenčina a ustálila sa v mnohých prípadoch dovtedajšia rozkolísanosť. Avšak ohlasy a reakcie na Pravidlá neboli kladné. Vznikol časopis Slovenská reč, ktorý mal značný kodifikačný dosah a bol orgánom vtedy najvyššej slovenskej kultúrnej inštitúcie. Pôsobením Slovenskej reči sa dosiahlo, že kodifikácia, ktorú uplatňovali Pravidlá slovenského pravopisu, platila len v školách, v oficiálnych vydaniach a publikáciách „centralisticky“ orientovaných, ale v neoficiálnych publikáciách a vo vydaniach Matice slovenskej platil tzv. „matičný úzus“. Ten vo svojej syntaxi a frazeológii vychádzal z tradičnej podoby spisovného jazyka.
Ale aj napriek uvedeným zábranám sa spisovná slovenčina pozoruhodne rozvíjala, pretože sa množili jej aktívni i pasívni používatelia. Po oslobodení začali slovenskí jazykovedci opäť „špekulovať“ nad pravopisnou formou. Chceli sa vrátiť k pravopisu, ktorý zaviedol Ľudovít Štúr. Nakoniec však od toho upustili, no aj naďalej chceli dovtedajší pravopis čo najviac uľahčiť.

Okrem drobných spresnení išlo hlavne o tieto štyri úpravy:
1. Odstránenie rozdielu v písaní koncového –i, –y v slovesných tvaroch minulého času a podmieňovacieho spôsobu. Napr. nie duby padaly, ale duby padali atď.
2. Zjednodušenie v písaní predpôn s- (so-), z- (zo-), ktoré spočívalo v písaní podľa výslovnosti.
3. Zjednodušenie v písaní predložiek s, so, z, zo. 4. Zjednodušenie písanie dĺžok v cudzích slovách. Aj tu sa zaviedol princíp písania podľa skutočnej výslovnosti. Tieto pravopisne úpravy sa objavili v druhom vydaní Pravidiel slovenského pravopisu roku 1953. Toto vydanie ja doteraz základným vydaním pre všetky novšie pretlače. Spisovný jazyk má už dnes ustálenú normu. Tá má prepracovanú kodifikáciu v príručkách najrozmanitejšieho druhu. O dnešnom spisovnom jazyku teda možno povedať, že je prepracovaný a ustálený.
Avšak pri hovorených prejavoch (myslia sa tým prejavy verejného styku) sa často norma a kodifikácia spisovného jazyka porušuje. Ako aj v minulosti, tak aj dnes má na to vplyv miestne nárečie, z ktorého hovoriaci vychádza, alebo je nimi nejako ovplyvnený. Vplývať však môžu aj módne spôsoby vyjadrovania (tzv. mládežnícka reč). Tieto javy však nijako nenarušujú jednotu spisovného jazyka.
Kníh a spisov o vzniku nášho spisovného jazyka je nespočetné množstvo, no čím ďalej do minulosti bádateľ ide, tým je tých možností menej. I napriek tejto skutočnosti, by čo najviac ľudí malo poznať históriu jeho vzniku, lebo nenadarmo sa hovorí, že náš jazyk je dedičstvo po našich predkoch. To sa týka aj spisovného jazyka.
Slová, ktoré riekol tvorca staroslovenského písma, sv. Konštantín – Filozof v svojom Predslove k sv. Evanjeliu, sú tieto: „...ústa, ktoré necítia sladkosti, činia človeka kamenným...duša bez písmen v ľuďoch mŕtvou sa javí...“. Slová nášho významného predka sú podľa všetkého pravdivé, a je pravda, že každí Slovák by mal byť právom hrdý, že slovenčina bola postavená na roveň vtedy panujúcim trom jazykom: gréckemu, latinskému a hebrejskému. Rovnako s tým sa spomínajú aj slova Chrabra, spolupracovníka Konštantína a Metóda: „Akže sa opýtaš zákonníkov gréckych: ,kto vám písmena vytvoril alebo knihy preložil a v ktorom čase, ´ to máloktorí z nich budú vedieť.
Akže sa opýtaš slovenských zákonníkov hovoriac: kto vám písmená vytvoril alebo knihy preložil a v ktorý čas? To všetci budú vedieť a.. rieknu.. svätý Konštantín Filozof, nazývaný Cyril, ten aj písmená vytvoril i knihy preložil, a Metod brat jeho. Lebo sú ešte živí, ktorí ich videli.
A ak sa opýtaš, v ktorom čase, to vedia a povedia, že v čase cisára gréckeho Michala i kniežaťa bulharského Borisa, i moravského Rastica i Koceľa, kniežaťa blatenského kostola, v roku od stvorenia sveta 6363 (863 n. l.). Taký um, bratia, Boh daroval Slovanom.“
Slovenčina je naozaj nádherná a zvučná reč, ktorú si zamiloval nejeden básnik, skladateľ, či spisovateľ. V minulosti, aj v súčasnosti v nej vznikajú mnohé významné diela, divadelné hry, množstvo piesní a kníh. Preto treba dúfať, že na našom malom Slovensku sa narodí ešte veľa ľudí, ktorí budú mať k slovenčine kladný vzťah a taktiež ľudí, ktorí budú aj naďalej vnímať jej krásu.

Žádné komentáře
 
Zuzana Falathová falathova@chello.sk / zuzian@post.sk